Ilúzia nezávislosti

Prečo nám dokonalá neoddeliteľná integrálna príroda, kde všetko vzájomne dokonale funguje nastavila takú pasť, aby sme sa tešili z ilúzie nezávislosti?

Predstavme si človeka, ktorý sa jedného krásneho dňa rozhodne opustiť nenávidenú civilizáciu a odísť niekam do prírody, kde nebude nikto kto by mohol narušiť toto spojenie s prírodou a jeho vlastným svetom.

Na začiatku samotár prežíva eufóriu zo slobody a voľnosti, príroda ho naplňuje blaženosťou. Na prvý pohlaď dokonalé, obdivuhodné, odvážne,…. až po okamih keď bude potrebovať pomoc. Pomoc práve zo strany toho čo odmietol spoločnosti do ktorej patrí. Za nedlho si bude pripomínať výhody civilizácie.

Človek je spoločenská bytosť, všetky kultúry to historicky potvrdzujú. Vytvorila sa globálna sieť, vďaka ktorej sa takmer každý cíti zabezpečený všetkým potrebným k životu. Všetko sú to plody spoločnej práce, ktoré prinášajú výhody, ale aj ilúziu samostatnosti.

Žijeme epochu vnímania sveta, ktorý je nedostatočný, úzky svet, úzky obzor. Akoby sme nevideli za to svoje JA, akoby nič iné neexistovalo, len vnímanie sveta obmedzené týmto vnútorným priestorom, ktorý má svoje hranice nepochopenia zákonov prírody.

Tento prístup z nás robí slepých voči prírode a jej zákonom. Príroda je celok a my sa oddeľujeme, príroda vytvára rovnováhu, my ju narušujeme. Príroda vyžaduje súčinnosť, spojenie a my nemôžeme žiť bez konfliktov.

Výsledok toho čo vytvoríme, mestá, tradície, systémy,….. je nestály, všetky radosti prchavé, nadeje klamné. Aj keď niečoho dosiahneme veľmi rýchlo zistíme, že sme práve zdvihli laťku svojich potrieb. Túžba po dokonalosti narástla.

Takto sme sa vzájomne odcudzili uprostred technologického rozkvetu, na vrchole sociálnych vymožeností. Táto absurdita musí mat predsa nejaký zmysel, kam nás to má doviesť?

Je načase pochopiť kam nás vedie naša egoistická prirodzenosť a čo po nás príroda vyžaduje. Na jednej strane nás príroda tlačí k súdržnej spoločnosti, na druhej strane jej argumenty neprijímame, pretože tento dualizmus sprevádza ľudstvo už po storočia. Rostrúsená spoločnosť je zákonitým javom vnímania sveta oddelenosť, odtrhnutie sa od celku. Životom vo svojom JA, kde človek nevidí nič iné len potreby svojho ega. Takéto vnímanie vzniklo samo od seba. Zato prechod na úroveň Jednoty je skutočným aktom divadelnej hry, filmu v ktorom hráme svoje úlohy. Nikto ich nebude hrať za nás, nikto sa za nás ten scenár podla ktorého hrať správne nenaučí. Je to cesta von, naučiť sa ako hrať rolu prepojenia sa s ostatnými.

Keď nakukneme do zákonu Vesmíru, uvidíme, že tam pôsobia len dva zákony. Prijímanie a dávanie. Zákon prijímania je uspokojiť svoje potreby a zaistiť si pohodlie a komfort. Zákon dávania vyžaduje od každého, aby sa postaral o blaho spoločnosti. Prvý zákon je v nás od narodenia a funguje v nás bez premýšľania ako dýchanie. S druhým zákonom, je to zložitejšie. Vklad do spoločnosti hneď neprináša ovocie, výsledky sa prejavujú až po nejakej dobe a preto sa nám nechce investovať do niečoho abstraktného. Avšak nesplnenie druhého zákona má negatívne dôsledky. Spoločnosť ktorá je založená na ziskuchtivosti nemôže byt bezchybná nemôže totiž zachytiť celkovú perspektívu, niesú v nej vidieť vzájomné vzťahy, ktoré prenikajú celou realitou. Ľudia ktorí sa prejavujú ako izolované body, ktoré nemajú možnosť posúdiť celok, pretože sú uzamknutý vo svojom Ja.

Je pred nami vedecko-experimentálne vysvetlenie skutočnosti, že je nutné dodržovať zákon: „Dávat Blížnemu svojmu “ tak aby nikto nepoľavil v starostlivosti o spoločnosť a keď nie, príroda nás neprestane trestať.

Srdce, nezdráhaj sa! Pozitívna vlna obehne celú Zem a určite sa k tebe vráti. Každý človek je ostrov. Ale niektorý sú už súostrovia. Tam, pod povrchom sú už spojený.“ (Z filmu „Jak na vec“).

V každom srdci môže vzniknúť túžba, nebojte sa nikam sa nestratí, naopak veľmi rýchlo sa k vám to dobro vráti. 🙂 🙂 🙂

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *